KEĎ MY BUDEME MLČAŤ, KAMENE BUDÚ KRIČAŤ...

            Keď Jean Cocteau napísal hru Bakchus, mnohé významné osobnosti francúzskej kultúry sa zúčastnili jej premiéry v parížskom divadle. Medzi nimi bol aj jeho bývalý priateľ, spisovateľ Francois Mauriac. Cocteau, hoci bol katolík, v celej hre urážal Boha a Cirkev. Mauriac na znak protestu z divadla odišiel a napísal Cocteauovi otvorený list. V ňom okrem iného stálo:

            „Drahý môj Cocteau, never, čo o mne pre môj odchod z divadla píšu noviny. Nezúril som a nebesnel. Iba som bol smutný. Že celá preplnená divadelná sieň, kde sa tlačil celý Paríž, mohla počúvať bez výkriku zhrozenia toho komedianta, preoblečeného za biskupa, ktorý používal slová modlitby Otče náš na to, aby všetkých rozosmial. Bolo mi ľúto všetkých, no najmä teba. Vo chvíli, keď sa Otče náš stáva príležitosťou vtipkovať, bola tvojou zásluhou namierená strela do Kristovho srdca – a tá, žiaľ, niektorým spôsobila trpkú radosť.

            Čo som mohol urobiť ja, keď už nemám hlas na kričanie? Čo som mohol urobiť iného ako opustiť sieň? No musel som ti aj napísať! Keby som ja mlčal, kamene by sa rozkričali...“

            Francois Mauriac takto – nedbajúc na výsmech - vyznal svoju vieru pred Francúzskom a pred svetom. Ešte výraznejšie to urobil v knižke V čo verím, ktorá bola preložená i do slovenčiny. Jeho čin nás povzbudzuje k tomu, aby aj naše postoje boli zásadové – to znamená formované evanjeliom. Aby sme sa nesprávali situačne, teda tak, ako sa nám to v danom prostredí a za daných okolností hodí. Nebýva totiž vinný iba ten, kto úmyselne degraduje Kristove slová, ale takisto aj ten, kto z obavy, že bude vyzerať nemoderný, ich zrádza nejasnosťou svojho postoja.